Mlyn na okraji dediny už dávno nemlel. Drevené koleso
zarastalo machom, potok zmenil svoj smer a v srdci starého mlyna vládlo ticho.
Na lavičke pri stene, v tieni starého orecha, sedel mlynár Štefan. Mal
sedemdesiat rokov a v očiach spomienky, ktoré by naplnili celý mlyn vriec múky.
Kedysi tu ráno začínal deň silným hukotom – mlynské
kamene sa točili, vriec s obilím bolo toľko, že ledva stíhal. Múka lietala
vzduchom, vŕzganie prevodov a zurčanie vody boli jeho každodennou hudbou. Ruky
mal mozolnaté, chrbát zohnutý od ťažkej práce, no v srdci pokoj. Každé zrnko
prešlo jeho rukami. Každý chlieb, čo sa v dedine piekol, mal v sebe kúsok jeho
roboty.
Teraz sa pred mlynom preháňali deti na elektrických
kolobežkách. Smiali sa, krúžili okolo studne, ktorú kedysi vlastnoručne kopal.
Jeden chlapec sa naňho pozrel a zakričal:
"Dedo, čo to tu kedysi bolo?"
"Mlyn," odpovedal Štefan s úsmevom. "Tu sa rodila múka, nie z elektriny, ale z
roboty a potu."
Deti chvíľu mlčali, no o pár sekúnd sa znovu smiali a
uháňali ďalej. Štefan sa oprel, zavrel oči a nechal sa unášať spomienkami. Aj
keď sa časy zmenili, jeho mlyn žil ďalej – v spomienkach, v starých rukách, a
možno raz aj v niektorom z tých detí, ktoré pochopia, že všetko, čo je dnes
jednoduché, stálo kedysi veľa práce.
